#spoveď #knihomoľa

januára 25, 2016 Rea 0 Comments

Spoveď knihomoľa alebo presnejšie
Reine temné priznania...
je rubrika, ktorá sa bude pravidelne rozširovať.

Postupne sem budem pridávať všetky moje knižné zlozvyky, chyby, úchylky, ale aj rady a veci, ktorým neviem pri knihách jednoducho odolať.

Sľubujem vám absolútnu úprimnosť, a to, že sa
buď pobavíte alebo zhrozíte, možno sa dokonca v niektorých priznaniach nájdete aj vy sami seba, ale každopádne zistíte (aspoň z časti), prečo by niektorí ľudia nemali chodiť do spoločnosti (tým myslím seba) a ako moja divná myseľ funguje.

- vždy, keď mi obchod nepošle ku knihe záložku, tak sa naštvem→ v tomto si veľmi nerozumiem ani ja sama. Iba chodím po byte ako rozzúrený býk a vykrikujem: "Veď som im urobila nákup za 30eur, to mi nemohli poslať ani jednu poondiatu záložku?!" Verte mi, v takomto stave by ste ma nechceli stretnúť. Ale viete, čo je divné? Väčšinou záložky ani nepoužívam, keď knihu chytím do ruky, tak ju hneď aj dočítam, takže ich málokedy potrebujem, a ak ich už potrebujem, nemám žiadnu po ruke (pretože ich mám asi 50, logické že?). Vtedy začne moja improvizácia, čo nás presúva k tretiemu
priznaniu.

#tretietemnépriznanie 

- ako záložku do knihy, málokedy používam skutočnú záložku→ neraz som na toto doplatila, pretože moje provizórne záložky sú vážne divné veci. Napr. kapesník (nebojte sa, nepoužitý, ale nie na dlho), segra sa potrebovala vysňakať a moju "záložku" náležite pokrstila a knihu mi zavrela; obaly z keksíkov, keďže som závislá na sladkom, obaly sa mi povaľujú všade, čo o záložkách povedať nemôžem a už sa mi stalo, že som týmito úžasnými obalmi knihu zašpinila od čokolády :/.
Najlepšie nakoniec, ako záložku som už použila aj svoj vlas. Ehm, neviem, čo na svoju obhajobu povedať. Bola som lenivá sa postaviť dokonca aj po obal z keksíka. Nesúďte ma! Poviem vám len toľko, nerobte to! Ten vlas mi v knihe nikdy nevydržal. Neviem či vypadol, scvrkol sa, rozložil sa, ale nikdy nebol tam, kde mal byť. Poučte sa z mojich chýb.

#štvrtétemnépriznanie 

- milujem pozorovať ľudí pritom, ako čítajú→ je to divné? Kašľať nato. Aj keby, tak nech! Vážne sa rada pozerám na cudzích ľudí, keď čítajú. Z ich výrazov tváre a polohy pri čítaní si dokážem domyslieť, čo sa v tej knihe práve deje... alebo sa skôr len pokúšam domyslieť si, čo sa v nej práve deje, keď nemám ani poňatia, čo to je za knihu. :D Z rokov pozorovania si myslím, že som prišla napríklad na toto:
* pokrčené ramená + zamračený výraz = niekto niekoho podvádza/všeobecne, z dobráka sa vykľul hajzel
* vystretý chrbát + pootvorené pery = veci začínajú byť intenzívne, pravdepodobne sa niekto vyzlieka :D
* zdvihnuté obočie + pevný stisk na knihe = odhalenie, rozuzlenie veľkého tajomstva/nejaká akčná scéna
* zalapanie po dychu + rýchle žmurkanie = umiera obľúbená postava, zvieratko
* malý úsmev + uvoľnený postoj tela = romantické gesto/prvý bozk hlavných hrdinov

* hryzenie si do pery + mierne pokrčené ramená = vtipná scéna, pri ktorej sa snažíte nesmiať alebo túžite, aby sa hlavná postava začala vyzliekať :D

Ach, dúfam, že nikto pri čítaní nepozoruje mňa... 

Inak zmienila som sa už, že milujem chlapov, ktorí čítajú? ♥ Za vinu to dávam Samuelovi Kerrovi Rothovi zo série Wolfs of Mercy Falls.
(Ak neviete o kom rozprávam, musíte to okamžite napraviť!)

#piatetemnépriznanie 

- asi ste si to už aj mohli všimnúť, ale čítam dosť romantických kníh a vždy keď sa ma niekto opýta, čo čítam... tak nie žeby som zaklamala, ale jednoducho nepoviem, že čítam romantiku. Nebojte sa, nehanbím sa za to, ale keď ľuďom poviem, že to je romantika, tak ma v tej sekunde prestanú počúvať a predstavia si nejakú Pilčerovú, takže vždy z tej knihy vytiahnem niečo iné, čo viem, že bude toho druhého zaujímať, ako: "Hmm, je to kniha o tom, ako sa človek snaží nájsť samého seba... Hmm, je to kniha o vzťahoch v rodine, a tom ako si ľudia neveria... Hmm, v knihe je hlavne veľa akcie a napätia... Hmm, je to kniha o tom, že by sme sa nemali báť skúšať nové veci..." A tak viete, sorry-not-sorry, hlavne ak si tú knihu prečítajú... ach, pôjdem do pekla. :D

#šiestetemnépriznanie 

- asi to hovorí pri každej knihe, na ktorú píšem recenziu, ale tentoraz sa k tomu oficiálne priznávam: SÚDIM KNIHY PODĽA OBALU! Jop, knihu som si podľa recenzií alebo na základe anotácie vybrala asi tak... nikdy. Dobre klamem skoro nikdy.
Ale viete čo je pozitívne?
Že som vďaka tomu narazila na vážne skvelé knihy, pretože namiesto toho, aby som čítala to, čo všetci ospevujú, tak si radšej vyberiem knihu, ktorá ma osloví svojím obalom a je mi jedno, či to je len čisto biely obal s červeným nápisom, či tam je nejaká modelka, krajina, neživý predmet alebo polonahý chlap (podľa mňa najlepšia možnosť, srandujem... ale občas taký cover poteši :D).

Keďže sa starých zvykov ťažko zbavuje a myslím si, že všetci viac-menej súdia knihy podľa obalu, mali by sa skôr grafici viac posnažiť. :D Toť moje riešenie.